Jozef Mutňanský

Ročník som vojnový. Aj by som si už mohol veľa pamätať. Ale, že som ročník vojnový pamätám si čoraz menej. Ak ide o fotografovanie, viem, že prvú krabičku z bakelitu, volala sa Pionier som dostal ešte ako desať možno dvanásťročný chlapec. Filmy som vyvolával v starých tanieroch a fotky kopíroval v bakelitovom rámčeku so sklíčkami. Tie malé fotečky neboli bohvie čo. Vzrušujúce na tom bolo, že občas bolo poznať čo je to vlastne odfotené. Čas bežal. Prišli iné záujmy a starosti. Škola, rodina, zamestnanie a iné. K foteniu som sa znovu vrátil až v dosť zrelom veku, keď už deti odrástli. Najskôr to boli len rodinné, dovolenkové a podobné fotografie s akými začína skoro každý. Mal som ale utkvelú predstavu, že sa musím naučiť robiť také fotografie, ktoré by mohli visieť na stene a dalo by sa na ne aj pozerať. Teraz som členom fotoklubu OBZOR v Žiline. Predtým som robil klasické čiernobiele fotografie. Teraz fotím na digitál. Vymenil som skoro bez problému temnú komoru za počítač a tlačiareň. Zúčastňujem sa na práci fotoklubu, súťažiach a výstavách. Sem tam malý úspech , ale aj ten poteší.

Veľa dobrého svetla prajem všetkým podobne postihnutým!